IRPU

Pančelka v karanténe #3

IRPU

Neviem či poznám nejakého iného učiteľa, čo si túto karanténu vyslovene užíva tak ako ja. Dobre, jeden mi napadne. Dávid Králik si užíva učenie asi v každom čase :D. Dávida som spoznala cez individuálny rozvojový program pre učiteľov (IRPU) od organizácie LEAF, a práve o tom bude v tomto článku reč.

Pre väčšinu učiteľov je toto obdobie karantény mimoriadne náročné. Prežívajú stresy z práce s novými technológiami, z managementu okolo rodiny a vyučovania, plus stres zo samotnej choroby… Matky učiteľky ani nespomínam. Tie by mali byť po skončení mimoriadnej situácie vyznamenané samou prezidentkou! Rozmýšľala som čím to je, že ja žiadne stresy nemám a musím povedať, že je to do veľkej miery práve vďaka programu IRPU, v ktorom som od septembra zapojená. Tento program koncom apríla končí a ja mám možnosť zhodnotiť, čo mi do života dal. Takže ideme na to.

Konzultácie s mentorom

Na začiatku programu som dostala svojho vlastného mentora, ktorý mi chodil pravidelne na hodiny, pozoroval moju prácu a po skončení hodiny ju so mnou zhodnotil. V septembri sme si spoločne sformulovali cieľ, ku ktorému sa chcem na konci programu dostať a na čom chcem konkrétne na svojich hodinách pracovať. Tento cieľ sme pretriasali z mesiaca na mesiac a hľadali sme nové a nové spôsoby ako k nemu dospieť.

Na svojom mentorovi (čau Tomáš 😉 ) oceňujem obrovskú flexibilitu, čo sa týka času a spôsobu konzultácie. Keď nebol čas na osobné stretnutie, mohli sme si zavolať cez zoom. Keď zase nemohol prísť on na moju hodinu, tak som mu svoju hodinu natočila. Možno aj preto som v karanténe neomdlievala z nového online vyučovania cez zoom, ktoré som vlastne dobre poznala z našich konzultácií. Úplne najviac bolo, že sme mohli pokračovať aj počas karantény! Ja som Tomášovi poslala svoju online hodinu a on ju online zhodnotil. A keď hovorím zhodnotil, nemyslím tým, že okomentoval plusy, mínus a koniec. Majstrovstvo dobrého mentora je klásť také otázky, aby mentorča posunul ďalej. A to veru Tomášovi išlo. Niekedy ma vytrápil (v dobrom) takými otázkami, čo by mi ani na um neprišlo riešiť, ale posunuli ma ako učiteľku o pár levelov vyššie. Niekedy zase, ako skúsenejší učiteľ mi dal nápady, čo v online vyučovaní využíva on a funguje mu to (ale len vtedy, keď som si to vypýtala, inak mi nič nevnucoval). Ak som aj v karanténe nejaký stres mala, trval len do nášho najbližšieho stretnutia, kde ma pomocou otázok ubezpečil, že veď vlastne všetko sa dá zvládnuť aj cez internet.

Slabé miesto

Po tých pár mesiacoch musím priznať jednu vec. Môj pôvodný cieľ bolo počas programu poriešiť jednu triedu, s ktorou som mala problém, ale teraz vidím, že stačilo poriešiť mňa, ako učiteľku. Myslela som si, že na to, aby sa žiaci naučili rešpektovať navzájom, im stačí dávať aktivity zamerané na skupinovú prácu, kde budú od seba závislí a budú sa musieť mať navzájom v úcte. A že častým tréningom sa nejak uvedomia. Tudle! To, čo žiakov skutočne posúvalo ďalej a robilo cítiteľný rozdiel v ich správaní bola spätná väzba, ktorú som im na konci aktivity dala buď ja, alebo si ju dali navzájom. A to mi trvalo uvedomiť si asi celý čas programu! Spätne vidím, ako mi Tomáš kládol otázky, aby mi to došlo už po úplne prvej hodine :D.

Spätná väzba bolo vždy moje slabé miesto. Som človek, čo neznáša konce. Odjakživa nemusím lúčenie, vyhýbam sa hodnoteniu a čomukoľvek, čo pripomína, že niečo končí. V škole je to rovnako. Dokonca som sa párkrát pristihla, že zazvonilo a ja som si zbalila veci a bez rozlúčenia som z hodiny odišla. Na seba som si feedback ešte raz do roka od žiakov zvládla vypýtať, ale aby som ja nejaký dala im? A ešte k tomu feedback na ich negatívne správanie? Nemala som tucha ako sa to robí správne, ale vďaka IRPU som sa to naučila! A tak som už viac netrénovala žiakov, ale seba. Posledný mesiac som sa snažila každú hodinu uzavrieť a dať priestor na hodnotenie. Musím povedať, že bol takto oveľa rýchlejšie viditeľný rozdiel v ich, ale aj v mojom správaní.

Sieť priateľov

Na programe je super aj to, že začína našľapanou víkendovkou so všetkými účastníkmi a mentormi, ktorí sú do programu daný rok zapojení. Je to čas, kedy spoznáte svojho mentora, ale aj veľa iných inšpiratívnych ľudí a kolegov, ktorí majú podobné životné strasti ako vy. Teraz sme ako účastníci (a už vlastne aj ako absolventi) v kontakte a môžeme si navzájom zdieľať svoje nápady a materiály.

Je mi normálne ľúto, že sme na konci! Som za ten čas nesmierne vďačná. Inak by som sa len veľmi ťažko a pomaly donútila pracovať na svojom slabom mieste a takto som to za pár mesiacov poriešila. Teda, ešte ani zďaleka v tom nie som dokonalá, ale aspoň viem, na čom mám pracovať :).

Každému učiteľovi odporúčam, aby sa do programu niekedy prihlásil. Je to investícia na celú kariéru.